Balada o šiške domácej
Dobry den, dovolte mi aby som sa vam prectavila. Som Siska Domaca (lat. sisina domestica). Na svet prichadzam vacinu v obdobi fasangu v kuchynach dze si ma s lasku zlachka namisaju, nechaju pomaly vykysnut a potom ma za sumu rozpalene oleja privedu v seckej mojej krase na tento svet. Ne zdycky ale mam scasci na takyto prirodzeny prichod na svet. Nekedy sa rodzim menej romanticky, ve velkem, v pekarnach, a na svoju buducu rodzinu mosim cekat ve vykladoch obchodof, nukat sa a spolihat sa ze si ma nekdo adoptuje. Kvalita mojho zivota sa nemera casom, mojim poslanim neni vydrzat na temto svete co najdlhsi, mojim poslanim je opuscit tento svet cim skorej, tak ze sa neham zest a mojmu jedzinemu predatorovi – Homovi Sapiensovi tak privodzim slastny pocit v hube a euforicky pocit na dusi. Moj recept na frisky odchot z tehoto sveta je jednoduchy – hnet po narodzeni, len co opuscim lono rodneho kastrola, esce cerstvucka, teplucka a vonavucka sa jemne poprasim pudrikom z praskoveho cukru a na hlavu si dam parochnicku z marhulkoveho lekvaru. Ket sa takto nahodzim, som neodolatelna a uspech je skoro zdycky zaruceny. Moj konec prichadza rychle, chvilu na to co sa objavim na tacke v obyvacke. Posledne slova kere zvyknem cut su: “ jeeeej, sisky! Mozem si dat?“. Potom uz len mlaskani a na zaver v dalke sa stracajuce „mmhhmmm! Ta bola vynikajuca…“ A fcul dovolte aby som sa s vama rozlucila. Som Siska Domaca a som na odchode do obyvacky… S panom Bohom… A dobru chut ci prajem, predator moj…
Text a foto Ján Maderič
